Stredovek a novovek

Obec počas stredoveku a novoveku

Koncom 13. storočia bola na juhozápadnom Slovensku značne narušená majetková držba, čo súviselo so smrťou Ondreja III., ktorým vymrel v Uhorsku vládnuci rod Arpádovcov. V krajine nastalo obdobie vlády veľmožov – Oligarchov, medzi ktorých patril Matúš Čák Trenčiansky a Omodej z rodu Aba, ktorí ovládali územie Slovenska. Majetky si Matúš Čák privlastňoval na úkor drobnej šľachty, cirkvi a kráľa. V rokoch 1311 – 1312 bol na vrchole moci. Používal titul knieža (princeps) ovládal 14 stolíc a vyše 50 hradov. Po jeho smrti v roku 1321 kráľ Karol Róbert z Anjou skonfiškoval jeho majetky a tým značne posilnil kráľovskú držbu pôdy narušenú rôznymi donáciami po tatárskom vpáde do Uhorska v rokoch 1241 – 1242.

Erb rodu Medňanský  19. stol.	Dr.Móric Korfeld Autor: scan Daloš	Erb rodu Révai - 18.stol.Autor: scan Daloš

Rakovice a okolité obce, ktoré boli dovtedy súčasťou „zeme Matúšovej“ sa stali súčasťou hradného panstva Čachtice, ktoré bolo kráľovským majetkom – possessio regalis. Termín possessio znamenal predovšetkým majetok, a to nielen nehnuteľný pozemkový majetok, ale i jeho hnuteľné príslušenstvo (služobníctvo, dobytok, náradie a pod.). O Rakoviciach nepoznáme z tohto obdobia písomné správy. Dedina ako dokladajú sporadické archeologické nálezy ako sídelná jednotka nezanikla. Obyvatelia sa tak ako v ďalších okolitých obciach v minulosti venovali prevažne poľnohospodárskej výrobe. K väčšiemu hospodárskemu rozmachu obce v tomto ani v nasledujúcich obdobiach nedošlo. Rakovice boli malou obcou, centrá obchodu a remesiel v priebehu 14. storočia nadväzovali často na staršiu tradíciu a rozhodujúca bola aj výhodnejšia geografická poloha obce.
Smrťou Ctibora III. V roku 1434 rod vymrel po meči. Jeho dcéra Katarína vydatá od roku 1437 za Pavla Bánfiho získala iba právo na hrad Beckov, niektoré obce, resp. majetkové podiely v obciach. V daňovom registri Nitrianskej župy z roku 1452 vystupujú Rakovice pod názvom Rakowicz.
Potomkovia Pavla Bánfiho vlastnili majetok v Rakoviciach ešte v 16. storočí. Po meči rod vymrel v roku 1569. Sobášmi s Bánfiovcami získavali majetkové podiely v obci aj ďalšie zemianske rody. V roku 1557 sa v obci uvádzajú majetkové podiely Očkaiovcov a ďalších zemanov.
V roku 1533 sa Rakovice, ktoré vystupujú pod názvom Rakovitz spomínajú ako kuriálna obec. Väčšina majetkov v obci bola v rukách miestnych zemanov.
V roku 1549 zdanili v Rakoviciach 8 port. Nízky počet port v obci, ale aj v dedinách juhozápadného Slovenska mal pôvod v vpáde osmanského vojska vedeného begom Mehmedom v roku 1530. Po tomto vpáde ostalo na niektorých miestach Slovenska len 15 – 20% pôvodného obyvateľstva. V Nitrianskej a Bratislavskej župe bolo vyplienených 3000 usadlostí.
Pod portou sa v minulosti rozumel sedliacky dvor s bránou, cez ktorú prejde voz so záprahom. V 17. storočí sa do porty počítali 4 poddaní s dvoj záprahom alebo 8 s jedno záprahom alebo 16, ktorí záprah nevlastnili. Dane v obci neplatil richtár, panskí služobníci, na určitú dobu vyhorelci a obyvatelia, ktorých majetok bol menší ako 10 zlatých.
Po celú dobu feudalizmu až do zrušenia poddanstva v roku 1848 existovali pre poddaných povinnosti odvádzať poddanské dávky. Na sneme z roku 1514 sa tzv. poddanské dávky stanovili napríklad za každý mesiac jednu sliepku, ročne dve husi a za každých desať usadlostí jedného brava. Práca na panskom sa stanovila na jeden deň do týždňa. V 17. storočí táto povinnosť často predstavovalo už tri až štyri dni do týždňa. Okrem povinností voči zemepánovi a cirkvi platili poddaní aj štátnu daň a vedľajšie dane.
V 16. storočí používali Rakovice lokálnu mieru na sypaniny – mericu, ktorá mala v roku 1551 obsah 32 litrov. Pre porovnanie môžeme uviesť, že 62, prípadne 154 tunajších meríc sa rovná 48, prípadne 122 trenčianskym štvrtniam. Jednalo sa o mieru s obsahom 1 1/5 trnavskej merice. V súpise príjmov ostrihomského arcibiskupstva z rokov 1571 – 1573 vystupujú Rakovice pod názvom Rakowicza. Spolu s Veselým platili poplatok 40 florénov.
Z cirkevného hľadiska patrili Rakovice, Ťapkové ako filiálky do obvodu rímskokatolíckej fary vo Veselom. Kostol sa vo Veselom spomína až v roku 1560.
Od 16. storočia sa v Rakoviciach spomínajú aj evanjelici. Úplná odluka od rímskokatolíckej cirkvi a vytvorenie samostatnej evanjelickej cirkvi sa zavŕšilo na žilinskej synode v roku 1610 a na spišsko-podhradskej synode v roku 1614. Prihlásenie sa k reformácii bolo výhodné hlavne pre šľachtu, ktorá si prestala plniť patronátne povinnosti a svoje majetky rozširovala o cirkevné majetky. Ako filiálka Rakovice patrili do Veselého, kde sa už v roku 1592 spomína evanjelický kňaz Mikuláš Chymrénus. Evanjelická farnosť vo Veselom, ktorá cirkevno – administratívne patrila do čachtického seniorátu zanikla v roku 1660, keď majiteľ panstva František Nádašdy konvertoval (prestúpil) na rímskokatolícku vieru.
Židia sa v Rakoviciach spomínajú v 18. storočí. Na juhozápadné Slovensko sa dostali migráciou z Čiech a Moravy. Väčší počet židov sa v obci usadil v 19. storočí. Sú vedení v matrikách židovskej náboženskej obce vo Vrbovom a vo Veľkých Kostoľanoch. V roku 1576 sa v Rakoviciach uvádza 6 sedliackych port, 6 želiarskych port a 3 spustošené porty.
V roku 1610 sa v Rakoviciach uvádza 1 ½ sedliackej porty a l želiarska porta. V roku 1623 sa v Rakoviciach objavuje ďalšia zemianska rodina Horeckých pochádzajúca z Moravy. Gabriel Horecký si zobral za manželku Katarínu Ecsy pokrvnú príbuznú rodu Bánfi, majiteľov Rakovíc v 16. storočí. V prvej polovici 18. storočia mali majetky v obci aj Peštvármedeiovci a Révaiovci. Za generála Jozefa Peštvármedeia de Nemuď – zomrel v Rakoviciach 16. júna 1743, bola vydatá Rozália Révaiová. Jej dcéra Barbora sa v roku 1761 vydala za baróna Floriána Horeckého. Rozália Révaiová sa po smrti svojho manžela vydala v roku 1744 za plukovníka Samuela Beňovského. Z tohto manželstva sa narodilo niekoľko detí medzi nimi aj Móric Augustín Beňovský. Medzi majiteľov Rakovíc v priebehu času patrila aj rodina Nádašdy a Adam Baťáni.
V rokoch 1750 – 1751 platili Rakovice krajinskú daň 464 florénov a 3 grajciare, domovú daň platili 137 florénov a 30 grajciarov. V rokoch 1751 – 1752 platili krajinskú daň 442 florénov a 58 grajciarov, domovú daň platili 82 florénov a 1 grajciar. V rokoch 1752 – 1753 platili krajinskú daň 439 florénov a 41 grajciarov, domovú daň platili 49 florénov a 13 grajciarov.
V roku 1715 mali Rakovice 25 sedliackych usadlostí a 12 želiarskych usadlostí. Dôležitým prameňom pre poznanie hospodárskych pomerov v Rakoviciach v polovici 18. storočia je súpis obyvateľov Nitrianskej župy z roku 1753. Súpis zostavili kráľovský komisári Jozef Karol Zbiško, Andrej Móric, František Csapodi a Ladislav Balog. Podnetom k vypracovaniu súpisu bola snaha zistiť držbu pozemkového majetku nešľachtického obyvateľstva, ktoré ako jediné odvádzalo daň z pôdy. Takto získané finančné prostriedky boli základným zdrojom štátnych príjmov.
V obci bolo usadených 57 rodín, ktoré vlastnili 14 kráv, 4 jalovice, 14 juncov, 26 koní, 38 kusov oviec a kôz, 89 ošípaných a 2 pláty včiel. V roku 1787 mali Rakovice 337 obyvateľov a 57 domov. Domy sa stavali z nepálených tehál alebo nabíjanice, dvory boli ohradené. Z roku 1798 sa zachoval súpis koní v Rakoviciach, ktoré pre potreby armády zostavil komisár A. A. Fridecký z Koplotoviec.
Začiatkom 19. storočia uskutočnili Medňanskovci – majitelia kaštieľa a majetkov v obci v areáli kaštieľa rôzne zmeny. Záhrada rozprestierajúca sa okolo kaštieľa bola prebudovaná na anglický park, v ktorom sa neskoršie vykopal rybník. Zbúrané boli staré hospodárske budovy a za cestou vybudované nové.
Správcom kaštieľa a majetku v Rakoviciach bol začiatkom 19. storočia Chorvát M. Skorzebén. Majiteľmi boli barón Alojz Medňanský a neskoršie jeho syn Dionýz Medňanský. Na sociálnom postavení obyvateľov a na rozvoji obce sa toho veľa nezmenilo. Reformy, ktoré v Uhorsku prebiehali od polovice 18. storočia až do roku 1848 mali malý úspech. Šľachta nebola ochotná vzdať sa svojich privilégií a tak daňové povinnosti neúmerne zaťažovali len poddaných.
Celo krajinský - dikálny súpis z roku 1828 zaznamenal v Rakoviciach 366 obyvateľov a 53 domov. Na jeden dom v priemere pripadalo 5,2 obyvateľa. V priebehu druhej polovice 19. storočia používala obec názov Rakovic, Rakovicz, Rakowetz. Až do roku 1918 používala obec úradný pomaďarčený názov Rákfalu.
Založenie pošty v Rakoviciach sa v staršej literatúre pripisuje barónovi Dionýzovi Medňanskému. Malo sa tak stať v roku 1854. Pošta je však staršia, čo dokladajú poštové dvoj pečiatky s časovým údajom z roku 1847 a riadkové pečiatky bez časového údaju z roku 1846. V roku 1950 poštový úrad presídlil do Veselého. Budova dostavníkovej pošty v Rakoviciach pochádza z 1. polovice 19. storočia. Jej klasicistická fasáda bola zničená úpravou. Dostavníková pošta v obci existovala pravdepodobne už v druhej polovici 18. storočia.
V roku 1856 uskutočnil Dionýz Medňanský klasicistickú prestavbu kaštieľa pričom sa venoval aj úprave anglického parku.
V 70-tich rokoch 19. storočia sa v obci uskutočnila komasácia. Po komasácii sa názvy polôh (honov) v chotári Rakovíc nemenili. V roku 1890 sa na panstve v Rakoviciach zmenili vlastnícke pomery. Kaštieľ a majetky v obci Dionýz Medňanský predal Žigmundovi Kornfeldovi. Predal mu aj majetky vo Veselom.
Národnostnú situáciu v Rakoviciach na začiatku 20. storočia dokladajú štatistické údaje z roku 1900. Za Slovákov sa v obci hlásilo 94,9 % obyvateľov.   K maďarskej národnosti sa aj v Rakoviciach prihlásili panskí úradníci, „uvedomelí“ maďaróni a hlavne židia.
V roku 1908 si obec vybudovala vlastnú školu a žiaci tak neboli nútení navštevovať beztak preplnenú školu vo Veselom. V škole bol aj byt pre učiteľa.
Obyvatelia obce sa aj naďalej venovali poľnohospodárstvu. Vlastnili však málo poľnohospodárskej pôdy a tak boli nútení pracovať na miestnom Kornfeldovom veľkostatku alebo odchádzať za prácou často aj do cudziny.